Deti - naše poklady. Sú súčasťou nášho života, našou inšpiráciou, hnacím motorom. Tak veľmi túžiace po pozornosti, láske a objatí.
Dieťa patrí do rodiny. Ak žije v bezpečí, hľadá lásku. Ak žije v láske, hľadá priateľstvo. A potom je schopné obidvoch - prijímať i dávať.
Ja chcem však písať o deťoch, ktorým vlastná rodina naozaj ublížila. O ktoré sa nikto nemôže alebo nechce starať. O deťoch snívajúcich o mame, ktorá pre ne raz príde a odvedie si ich domov natrvalo. O deťoch, ktoré vyrastajú s tým, že nikoho nemajú. A to zanecháva hlbokú stopu v ich charaktere, výzore a chovaní. Snažíme sa ich naučiť čo najviac o živote, a oni nás pritom učia, o čom život v skutočnosti je. Chcem písať o detskej duši, ktorá je tak krehká.
Stretli sme sa spolu. S deťmi, ktorých vychováva detský domov, jediné útočište, ktoré majú. Domov „na polceste“, ako tomu ja hovorím, ukrývajúci v sebe neraz ich zložité a zároveň smutné osudy.Prvý dojem, zaujaté pohľady, na niektorých tvárach úsmev, na iných uzavretosť. Každý z nich je iný a pritom majú niečo spoločné. Silnú túžbu. Túžbu, že niekto príde, zavolá, napíše, pochová ich v náručí, zmierni ich opustenosť. Deti sú totiž ako kvety. V našom náručí krásne rozkvitnú...
Možno sú ich duše trošku viac komplikované, to uznávam. Alebo len ovplyvnené udalosťami, ktorými si prešli. Deti „s maskou na tvári”, nedávajúce najavo svoju slabosť, pritom ponúkajúce tak veľa. Už od narodenia majú totiž pripravené svoje prázdne, ale otvorené srdiečka, ktoré čakajú len na našu náruč. Prečo sa teda vačšina z nás tvári, že sa nás to netýka? Zažila som to na vlastnej koži.
Ďakujem dievčatám z nadácie Úsmev ako dar, Dušankovi do Dobšinej a všetkým ďeťom z výtvarného tábora, ktoré mi otvorili oči a ukázali mi, o čom je to celé.
Tieto deti zablúdili. Pomôžme im nájsť cestu domov...
