Snívalo sa mi?...:-(

Dneska som po dlhom čase kecala s Katkou... „Ako sa máš moja?“„Stretla som Peťa,“ hovorí. Zamrazilo ma. „Čo robí doma?““Prišiel na týždeň z Londýna, domov na dovolenku, aj so svojou novou priateľkou.“Tak predsa sa mi to nezdalo. Predsa to bol on v tom aute. V mysli sa mi vynárala spomienka z predvčerajška. Unavená som cupitala z práce domov, keď sa zrazu vyrútilo zo zákruty jeho auto. Bol to len záblesk, sekunda, a už ho nebolo. Nezabudnem však na ten prekvapivý výraz v jeho tvári. Snívalo sa mi alebo je to naozaj tak? Vypustila som tú myšlienku radšej z hlavy...„Rozprával mi, ako sa má v zahraničí fajn, užíva život, vraj bol pred týždňom na koncerte,“ aj ja by som chcela ísť,“ pokračuje Katka.„A tá jeho nová kočka? Aká vlastne je?“„Rozprávala som sa s ňou len chvíľu, ale vyzerá byť celkom v pohode. Bývajú spolu v Londýne. Strávili spolu týždeň v Prahe a teraz ju prišiel predstaviť svojej rodine.“Pichlo ma niekde veľmi hlboko, aj keď sú to už tri roky. Tri roky mojej samoty. Aj tak sa to dá povedať. „Ani ma nepozdravil Kati, po tom všetkom.“Naposledy som ho videla v novembri, spomienky sa vrátili, znova som prežila ten pocit, keď ľudia majú k sebe veľmi blízko. A on? Ukončil to vtedy jednou vetou:“Nemali sme sa už nikdy stretnúť.“ Odvtedy som ho nevidela. Až teraz.  

„Haló mami? Áno zlatko? Peťo je doma. Aj so svojou novou známosťou. Myslela som si, že už je to dávno za mnou...“ 

Život žijeme vďaka tomu čo dostávame.  Ale tvoríme život tým, čo dávame... 

Cestou z práce som kúpila kyticu kvetov a odniesla ju tomu, komu na mne naozaj záleží. Tam, kde je môj skutočný domov...